Dnes oslavuje sv. Cirkev blahoslavenú pamiatku sv. Vendelína, patróna roľníkov a pastierov.
Sv. Vendelín či Vendel pochádzal dľa hodnoverných svedkov z rodu kráľov škótskych. Jako nástupníka trónu dali kráľovský rodičia syna svojho istému zbožnému biskupovi vychovávať a vzdelávať. V útlom veku poznal márnosť sveta a rozkoší jeho a jako vyrastal na mládenca, tak vzmáhala sa v ňom i túžba dľa učenia Pána Ježiša Krista a dľa príkladu svätých Božích, ktorých život rád čítaval, večné blahoslavenstvo vyhľadávať.
I zaumienil si, že sa odriekne trónu kráľovského, a že niekde v úkryte Bohu a spaseniu svojmu život svoj posvätí. Tajne opustil vznešený mládenec palác rodičovský, odial sa v pútnické rúcho, zanechal rodičov, priateľov a vlasť, a preplavil sa cez Anglicko do Francúzska, a stade putoval do Ríma ku hrobom sv. apoštolov. Keď odbavil pobožnosť svoju, navrátil sa do Francúzska a usadil sa neskôr v Nemecku neďaleko Trevíru (Trier) pri Vestrichu v malej chyžke. V tejto ukrytosti žil nepoznaný princ kráľovský na modlitbách, vo svätom rozjímaní a zapieraní seba. Spával na lôžku z haluzí stromových a živil sa chlebom, ktorý si v okolí vyprosil. Raz cestoval do Trevíru, aby sa tam posilnil slovom Božím u jedného zbožného kňaza. Na ceste postretol zemana a prosil ho o almužnu. Zeman považoval pokorného mládenca za tuláka, vyvadil sa s ním a riekol: “Ci sa nehanbíš žobrať a lenošiť? Bolo by lepšie, keby si niečo robil. Keď chceš, poď so mnou, môžeš u mňa dobytok pásť a nemusíš chudobných ľudí o chlieb žobraním okrádať.” Pokorný a zbožný mládenec počúval trpezlive toto pokarhanie a prosil zemana o službu. Zeman prijal ho.
Na statku zemanskom pásaval pokorný sluha Boží najprv ošípané, potom kravy a konečne ovce. Povinnosti svoje plnil svedomite. Z úst jeho nevyšlo ľahkovážne slovo, jako u pastierov obyčajne to býva, a s inými pastiermi ani neobcoval. Pri stáde svojom, ktoré v tichej prírode Božej sa páslo, kľačiaval na kolenách a modlieval sa vrúcne k Bohu, alebo prespevoval nábožné piesne. Zo skromného pokrmu, ktorý dostával, požíval len toľko, čo mu stačilo ku udržaniu života, ostatok udeľoval chudobným. Ale i zbožný pastier musel podstúpiť veľký boj sám so sebou. Diabol pokúšal ho a predstavoval mu bôľ a žiaľ kráľovských rodičov jeho nad zmiznutím jeho; predstavoval mu radosť ich a celého národu, keby sa nenadale do vlasti navrátil, skvostný život a slávu kráľovského dvoru a terajšie biedne a opovržlivé postavenie jeho. Sv. Vendelín prosil o pomoc milostivého Boha v tomto pokušení a odporúčal sa do ochrany anjela strážca. A pokorný sluha Boží bol vyslyšaný! Anjel strážca neopúšťal nevinného mládenca, tešil ho, zjavoval sa mu a povzbudzoval ho na ceste ku dokonalosti. A sv. Vendelín premohol pokušiteľa modlitbou, pôstom a túžbou po vlasti nebeskej. A Boh požehnával prácu jeho. Ani najmenšiu škodu neutrpel zeman nejakou nemocou na dobytku svojom. Stádo zbožného pastiera bolo tučné a dávalo hojný úžitok a množilo sa očividome. Zeman obľúbil si usilovného pastiera, dôveroval mu; ačkoľvek neznal úplne nadzemské cnosti jeho, ctil ho vysoko a vyznačoval ho nad iných sluhov. To vzbudilo závisť, ba i nenávisť proti svätému Vendelínovi u spoluslužobníkov, a preto, jako len mohli, sužovali ho. A keď zbožný mládenec všetko trpezlive znášal, začali ho pomlúvať. Zeman dlho nechcel tým klebetám veriť, že mládenec zle opatruje ovce, že ich na ďalekú pašu naháňa, zle pasáva a unavuje, že neskoro domov s paše chodí. Na veľa očernovania vybral sa zeman za sv. Vendelínom koňmo na pašu. I zastihol ho, jako sluhovia hovorili, ďaleko v horách s ovcami, ktoré sa na dobrej paši chutno pásly.
Rozhnevaný zeman vyvadil sa s pokorným pastierom, že ovce tak ďaleko unuje a neskoro domov chodí. Sv. Vendelín pokojne vypočul rozhnevaného pána a pokorne riekol: “Upokojte sa, pane môj, veď to Boh dobre spraví.” Zeman vysadol na koňa a vracal sa domov. A hľa, keď zeman cvalom ku hradu svojmu sa blížil, uzrel pred sebou ovčiara a stádo veselo poskakovať. Div tento otvoril oči zemanovi. Poznal nevinnosť verného podivného pastiera, prosil ho za odpustenie, že mu ublížil a ponúkal mu väčší plat a lepšiu službu. Ale pokorný sluha Boží uspokojil sa so stavom svojím a prosil zemana len o plat svoj, ktorý potom medzi chudobných rozdal.
Za dlhší čas pásaval pokorný sluha Boží ovce zemanove a slúžil Bohu, nikým nemýlený v krásnej prírode; šumné stráne hôr ozývali sa žalmami jeho a Boh dobrotivý chránil stádo jeho pred nákazlivou chorobou, ktorá v tom kraji často zúrila. Okolití roľníci a pastieri prichádzali ku svätému ovčiarovi a prosili ho, aby dobytok ich uzdravil a požehnal. A sv. Vendelín prežehnával znamením sv. kríža nezdravý dobytok s najväčšou pokorou a dôverou v Božie milosrdenstvo, a nákazlivá nemoc prestala nivočiť dobytok v tom kraji.
A keď svätý Vendelín častými návštevami ľudí, ktorí ho zvelebovali, v pokornej nábožnosti svojej mýlený bol, prosil zemana, aby ho zo služby prepustil. Obdržané vyslúžené peniaze rozdal chudobným a vystavil si neďaleko kláštora, ktorý kráľ Dagobert založil, chudobnú chyžku a viedol v nej pustovnícky život. Keď zbadali mnísi kláštora Tolejského prísny život jeho, prijali ho medzi seba. V kláštore žil veľmi prísno a usilovne čítaval bohoslovecké knihy.
Zložil slávnostný sľub do rúk opáta Primina, a bol vzorom iným mníchom pokorou svojou, poslušnosťou, nábožnosťou a zapieraním seba. Keď sa zdokonalil v bohosloveckých vedách, bol za kňaza posvätený. A dobrotivý Boh činil na prímluvu pokorného sluhu mnoho divov. Okolití hospodári prichádzali k nemu i do kláštora, keď nákazlivá choroba dobytka zúrila a prosili zbožného mnícha o poradu a pomoc. A pokorný sluha Boží uzdravoval znamením sv. kríža nakazený dobytok. Povesť svätosti jeho šírila sa vždy viacej. A keď opát Primin zomrel, vyvolili si mnísi Tolejskí sv. Vendelína na miesto jeho.
Pokorný sluha Boží nechcel túto hodnosť prijať; ale biskup Trevírsky nahovoril ho ku tomu. A za dlhé roky spravoval potom sv. Vendelín jako opát bratov svojich a bol im vzorom v kresťanskej dokonalosti a opravdivým otcom. Milostivý Boh poprial mu vysokého veku dožiť ku požehnaniu nielen rádu, ale i okolitých veriacich. Vo vysokej starobe upadol do ťažkej bolestnej nemoci, ktorú s nepremoženou trpezlivosťou a vrúcnou oddanosťou do vôle Božej znášal. Keď sv. Vendelín cítil blízku smrť svoju, pripravoval sa k nej s veľkou kajúcnosťou, prijal z rúk sv. Severína sv. sviatosti zomierajúcich a vyzradil mu i vysoký rod svoj a dosávadný život. I žiadal, aby telo jeho bolo pochované na tom mieste, kde jako pustovník žil. I usnul v Pánu r. 1015.
Telo sv. Vendelína bolo pochované na tom mieste v lese, kde sa bol jako pustovník usadil. Sv. Severín oznámil bohumilý život jeho pápežovi a nábožný ľud roľnícky začal ho jako patróna svojho ctiť, a to tým viacej, keď sa na prímluvu jeho pri hrobe mnohé divy stávali. Neskôr vystavený bol nad hrobom jeho pútnický chrám a kláštor Benediktínsky a pri ňom povstalo mestečko Sv. Vendelín (St. Vendel) neďaleko Trevíru.
A sv. Vendelín býva ctený jako patrón roľníkov a hospodárov, ktorí ho vzývajú o pomoc pri nákazlivých nemociach dobytka.
Sv. Vendelín vyobrazuje sa jako mladý pastier, s palicou, krížom opatrenou; pri ňom stádo oviec.
Poučenie.
Jako obdivovať musíme pokoru, poníženosť, spokojnosť a kajúcnosť sv. Vendelína, ktorý opovrhol trónom kráľovským, aby jako pastier a mních Bohu slúžil! Zaprením seba vyzískal si veľkých milostí a oslavu, jaká sa žiadnemu mocnárovi zeme po smrti nedeje. A preto nezávisí šťastie a blahoslavenstvo v tom, čím je človek v živote pozemskom, ale v tom, jakým je v postavení svojom. I ten najnižší človek, chudobný roľník a pastier, keď je za príkladom sv. Vendelína so skromným stavom svojím spokojný a dľa sv. viery v kresťanskej dokonalosti sa cvičí, je šťastlivejším nad najväčšieho boháča a kniežaťa už na tejto zemi a chystá si i blaženú večnosť; lebo dľa žalmistu Pána (50.): Boh srdcom skrúšeným a pokorným neopovrhuje.
Modlitba.
O milý sv. Vendelíne, pros za všetkých veriacich, ale zvlášte za roľníkov, aby vždy pamätali na slová Pánove: “Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a spravodlivosť Jeho, ostatné všetko bude vám pridané.” Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
